Neobyčajne obyčajný...

Autor: Ľubka Honíšková | 30.5.2011 o 21:47 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  49x

  Milujem dni ako tento. Úplne obyčajný, bežný pracovný pondelok. Všetkých trochu mrzí, že sa skončil víkend a tešia sa, kedy už bude konečne piatok. Deň keď je von na obed 30 stupňov a všetci tí vysokopostavení páni v duchu nadávajú, že práve oni musia mať prácu, kde sa vyžadujú obleky.  

 

Deň kedy všetci žijú svojím reálnym životom, ktorý je plný stresu z nestíhania termínov a podobných hlúpostí. Presne tu sa začína svet mojej fantázie. V normálny pondelok, ktorý na prvý pohľad vyzerá celkom bezútešne. Nie je v ňom nič, čo by sa vopred mohlo zdať zábavné ani nič, čo by sa dalo doširoka opisovať. Doobeda práca v kancelárií, poobede vybaviť so starkým pár jeho záležitostí v meste, večer nejaká telka.

Z práce idem rovno naložiť do auta starého otca a šup s ním rýchlo vybaviť všetko potrebné do slnkom rozpálených ulíc. Tričko sa na mňa prilepí hneď, ako nasadnem. Klíma zas nefunguje. No fasa! V rádiu hrá tá otrepaná pesnička od Kristíny, z ktorej sa mi obracia žalúdok. Starký Lojzo je už samozrejme nachystaný za dverami so svojou storočnou baranicou na hlave. „Ale vonku ti s tou čiapkou bude hrozne teplo. Daj si ju prosím ťa dole." ,snažím sa prehovoriť starého muža a vyhnúť sa tak jednak tomu, aby mu bolo nepríjemne, ale hlavne trapasu, ktorý s baranicou na jeho hlave v meste hrozí. Môj pokus je neúspešný. „Ach preboha, zavri to okno! Nafučí mi do uší." ,sťažuje sa starček na sedadle spolujazdca. Zatváram teda v 200-stupňovom vyhriatom aute bez klímy okno a modlím sa, nech nikto z nás dvoch po ceste neumrie na nedostatok dýchatelného vzduchu. Po dvadsaťminútovom parkovaní konečne zastaneme tak, ako to starému otcovi vyhovuje. Nie príliš na slnku, ani blízko kontajnera. Dosť ďaleko od podozrivej skupinky opilcov, ale na prijateľne vzdialenom mieste od križovatky. Mám pocit akoby mi s kvapkami potu stekali po šiji aj kúsky mojich nervov.

Prvá zastávka- holičstvo. Idem tam s ním prvýkrát, vždy až dodnes sa mi z toho podarilo úspešne vyvliecť. Starký Lojzo sa priebojne tlačí pomedzi ľudí v centre mesta a neraz si pomáha k prerazeniu cesty aj paličkou. Kedysi to bol urastený chlap. Vysokopostavený. Teraz je jeho jedinou starosťou v roku príprava gýčovej vianočnej výzdoby a kritizovanie systému ako takého. Občas keď sa usmeje, vykukne z neho malý päťročný chlapček, ktorý ukradol susede zo záhrady maliny a má z toho obrovskú radosť. Je to taký človek- cibuľka. Má veľa vrstiev, každú s trochu iným odtienkom sfarbenia.

Po uponáhľanej, rozpálenej a zaľudnenej ulici sme sa dostali k dverám holičstva. Otvorila som ich a presne vtedy som prišla do úplne iného sveta. Holičský salón z pred tridsiatich rokov. Dýchal starými vôňami a farbami. Čakáreň vybavená hnedými koženými stoličkami, novinami a zažltnutými knihami. Vpredu veľká zrkadlová stena. Pred ňou asi storočný pán v bielom doktorskom plášti, ktorý obratne otáčal jemu podobného starčeka na otočnej stoličke. Vo vráskavej ruke držal nožnice a bol plne sústredený na svoju prácu. Z veľkého magnetofónu vychádzal zvuk saxofónov a klavíru. Pozrela som na starého otca. A videla som niečo celkom iné než to, na čo som zvyknutá. Jeho vlasy zrazu neboli šedivé, ale nabrali opäť svoj čierny lesk. Mal ich veľmi elegantne začesané dozadu. Čierny slušivý oblek padol ako uliaty na jeho urastenú mocnú postavu a vrásky z tváre zmizli skôr, ako som stihla žmurknúť. So spôsobmi pravého gentlemana sa vniesol do miestnosti a všetci hneď vedeli, kto vošiel. Pozdravil personál, podal si ruku s pánom holičom a ten sa pustil do práce. Ženy v salóne na muža v čiernom ukradomky pozerali a čakali, či si nejakú z nich nevšimne. Bol to vplyvný majiteľ obrovského hotela, najlepšia partia v meste. On však myslel len na svoju manželku a na nijakú inú sa ani nepozrel. Sledovala som celé toto divadlo akoby som do tohto časopriestoru vôbec nepatrila. Starý otec chvíľu sedel a pozeral na seba pyšne do zrkadla. Keď bola služba dokonaná, zdvorilo poďakoval, zaplatil účet a kaderníčke pri vedľajšom pracovnom stole šarmantne pobozkal ruku. Usmial sa na mňa svojim šibalským mladíckym úsmevom a vtedy som bola hrdá, že dnes som to ja, kto môže sprevádzať tohto muža na jeho pochôdzkach. Vyšli sme opäť na ulicu a oslepilo ma slnko. Pozrela som na muža vedľa seba. Odrazu tam znova stál môj starký Lojzko. Opäť s bielymi vlasmi, čiernou paličkou, baranicou a vráskavým čelom. Ten, ktorý mi v detstve tajne dával cukríky a hojdával ma na hojdačke za domom.

A presne tento obyčajný pondelok mi pripomenul, aký neobyčajný je môj starý otec.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?