Ráno treba vstať asi okolo šiestej.
Niekedy, samozrejme, o niečo skôr. Musíte
sa dobre, a hlavne výživne naraňajkovať,
zobrať všetky „bágle“, ktoré so sebou
musíte ťahať (obsahujú kostýmy, hrebene,
maľovačky, spreje na vlasy, krémy na kolená,
jedlo, uteráky a podobné nezmysly).
Potom sa nasadá do autobusu. Cesta je nepochybne skvelá, všetci sú perfektne
naladení. Musia byť, inak šanca na úspech rýchlo klesá.
Prvý stres príde hneď po vstupe na
miesto určenia (nikdy neprídete prví, s tým
sa musíte zmieriť). Niektoré
skupiny už usilovne
trénujú, rozcvičujú sa,
robia priestorové skúšky
a všetky bez výnimky
majú rady, keď vás môžu
zneistiť zazeraním. To
je na takýchto podujatiach bežná rutina
– tanečníci si musia veriť a musí to byť na
nich vidieť, preto, ak tam pôjdete, nebojte
sa a zazerajte tiež. Zneistiť súpera je
dôležité, a ak ho už neprekonáte tancom,
môžete mu aspoň spôsobovať pochybnosti.
Druhý stres nastáva hneď po odložení
už spomínaných „báglov“ a zistení, že
ste na rade na priestorové skúšky. Všetci
sa na vás zrazu pozerajú a vy pravdepodobne
ani neviete, kde ste sa to ocitli :-).
Pomýlite sa, kde sa dá a súperom je to jasné.
Už nemusia mať obavy z tých vašich
výrazov. To ešte nevedia, ako im to nakoniec
ukážete... Potom príde prestávka, cez
ktorú ja osobne vždy jedávam. Čaká sa
vtedy na poradie, ktoré vám udelia.
Ďalší, tretí stres nastáva,
keď nebodaj zistíte, že ste v kategórii
s najväčšími machrami, o ktorých ste
už počuli nespočetne veľakrát. Tento
stres narastá v okamihu, keď ich vidíte
tancovať a zisťujete, koľko vecí sa dalo
urobiť lepšie... k tomu
sa ale ešte dostaneme.
Máte zatiaľ na starosti
iné veci – pripraviť sa
na semifinále, v ktorom
ide o postup. Okolo
seba počúvate poznámky
typu: Kde mám tenisku? Poď ma
namaľovať! Rýchlo! Oblečte ma niekto
do toho kostýmu! A podobne. V ovzduší je
toľko sprejov a lakov na vlasy, že netrénovaná
osoba má veľký problém udržať svoj
dych v normále bez kašľania a výpadkov.
Keď sa udeje toto všetko, začína sa
tancovať. Prvé kategórie sú väčšinou juniori,
takže vy máte ešte nejakú tú chvíľu na
rozcvičenie a navodenie stresu číslo štyri.
Tento stres je asi jeden z najhorších. Vidíte
druhých, ako im to ide, ako im porota dáva vysoké známky, aké majú pekné kostýmy
a strašne sa bojíte, že vám niečo nevyjde
tak, ako to máte už minimálne tri mesiace
nacvičené. Začne sa vaša kategória. Ste
nachystaní v kŕči pri javisku a čakáte, kým
tí pred vami skončia, aby ste to už mali
za sebou. Dohrá hudba, porota ohodnotí
súťažiacich a ide sa. Samozrejme, odchádzajúca
skupina vám ešte uštedrí nemilosrdný
úsmev, ktorý vraví: videli ste sami,
že na nás teda ani zďaleka nemáte! Vyjdete
na javisko a nastáva fáza asi najväčšieho
pokoja z celej súťaže. Je to paradox. Keď
už tancujem, zabúdam na porotu, súperov
alebo únavu. Som ja, hudba, svetlá a
javisko. To je to jediné, na čom mi v tej
chvíli záleží. Ani neviem ako a je po vystúpení.
Väčšinou si hovorím: „Panebože, to bolo asi
tých najrýchlejších päť minút v mojom
živote.“ Keď dotancujete, máte dosť času
na upokojenie svojej mysle, a hlavne tela, ktoré sa pravdepodobne začne triasť. Je to
tá najkrajšia triaška, akú poznám. Naozaj.
Stres s poradovým číslom päť nastáva
pri verdikte, ktorý rozhoduje o postupe
do finále. Ak nepostúpite, je to škoda a
každého to asi mrzí. Ale aspoň viete, čo
treba zmeniť a pokúsite sa to opraviť.
Ten lepší a krajší prípad je, keď vám to
vyjde a vy naozaj postúpite. Opakuje sa
pauza na prípravu do finále, prípadne malú
prechádzku po meste a neskorý obed.
Pred finále sa každý snaží niečo z predchádzajúceho
kola vylepšiť. Výraznejší
make-up, krajší úsmev, lepšia rozcvička.
Prichádza stres číslo šesť, pravdepodobne
najhorší a najvyčerpávajúcejší. Už
ostali len najlepší a vy ste medzi nimi
– už to je dobrý pocit. Znovu odtancujete,
tentokrát určite lepšie, energickejšie, s
väčším nasadením a odhodlaním odniesť
si pre svoju skupinu ten krásny zlatý pohár.
A teraz ostáva len čakať.
Vyhodnotenie býva väčšinou zdĺhavé a
na odbúranie zlej nálady je najlepšie, keď
sa pustí hudba a tancuje sa... ako inak!
Prídu výsledky. Ak nie ste umiestení, nevadí.
Dostali ste sa predsa ďalej ako ostatní.
Ak máte tretie miesto, je to veľký
úspech; ak druhé, môžete si gratulovať,
pretože ste ich dostali na lopatky, a ak
prvé, nie je o čom... Dostaví sa eufória z
dobre odvedenej práce a z pocitu, že ste
boli lepší ako všetci vo vašej kategórii.
Pobalíte si veci a vyrážate domov. Krásna
cesta. Všetci pravdepodobne vtipkujú a
plánujú oslavy. Na takéto chvíľky sa veľmi
dobre spomína. Hrejú totižto pri srdiečku.
Preto milujem tieto súťaže. Máte pocit, že
aj vy ste konečne dokázali niečo viac, a že
ste zas o malý kúsok posunuli svoje hranice...a o to predsa ide, no nie?